Nostrifikácia a potom emigrácia: Prípad Mgr. Hríbovej, PhD.

Odchod mladých zo Srbska do ekonomicky vysoko rozvinutých krajín nie je novinkou, ale desaťročia starým problémom, ktorému štát čelí. Kým však v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia mali vysokoškolské vzdelanie iba dve percentá vysťahovalcov, dnes je problém odchodu mladých, vysokoškolsky vzdelaných a odborných pracovníkov zo Srbska čoraz výraznejší. Údaje Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) ukazujú, že v členských krajinách sa počet emigrantov zo Srbska v období rokov 2007 až 2014 viac než zdvojnásobil; z 26000, čo predstavovalo ročný priemer, vzrástol na 45000 v 2013, a potom na rekordných 58000 v roku 2014, kým iba počas roka 2016 krajinu opustilo 56000 ľudí, z čoho bolo 9000 s vysokoškolským vzdelaním.

Zatiaľ čo je, čoraz častejšie, cesta mladých u nás – štúdium, nostrifikácia diplomu, odchod do zahraničia, v prípade dvadsaťosemročnej obyvateľky Pančeva Maríny Hríbovej, najmladšej doktorky slovakistiky v Srbsku, je to úplne opačne. Po ukončení gymnázia v Pančeve, ukončila Marína bakalárske, magisterské, a neskôr aj doktorandské štúdium na Slovensku ako štipendista tamojšej vlády, pričom využila možnosť absolvovať povinnú prax počas trojročného doktorandského štúdia vo svoje krajine, a tak sa o svoje vedomosti nesebecky podeliť s našimi študentmi. Po získaní doktorského diplomu slovenského jazyka a literatúry sa s početnými odporúčaniami tamojšej univerzity a Slavistického ústavu Slovenskej akadémie vied rozhodla vrátiť do Srbska a pokračovať vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti na Katedre slavistiky Filologickej fakulty v Belehrade. Marína rok pracovala ako dobrovoľníčka, lebo, ako hovorí, kolegovia si uvedomovali význam a potrebu jej angažovania vo výučbe, a predovšetkým, nevyhnutnosť z dôvodu nedostatku pracovníkov. To, že s existujúcim kádrom nie je možné úplne pokryť výučbu slovenského jazyka, ktorý sa vyučuje ako hlavný, ale aj ako vedľajší alebo voliteľný predmet, potvrdila aj doktorka Ksenija Končarević, riadna profesorka a vedúca Katedry slavistiky na Filologickej fakulte v Belehrade. Aj práve preto sa rozbehol proces hľadania spôsobu, akoby Marína zostala na fakulte.

Katedra slavistiky adresovala Komisii pre plán a rozvoj Filologickej fakulty žiadosť o vypísanie výberového konania na obsadenie miesta docenta v odbore slovakistika, predmet slovenský jazyk, ale tá bola, hovorí doktorka Končarević, odložená, a medzitým, od septembra, sa komisia nezišla.

– Iba v minulom roku prestalo byť financovaných zo štátneho rozpočtu 48 profesorov. Nikto z nich nedostal výpoveď, všetci solidárne prispievame na ich platy z bežného rozpočtu fakulty. Problém Maríny Hríbovej spočíva v tom, že sa objavila za okolností, pri ktorých sa ťažko vyčleňujú prostriedky na financovanie existujúcich, nieto ešte nových pracovných miest – hovorí vedúca Katedry slavistiky na Filologickej fakulte v Belehrade, a zdôrazňuje, že sú s Maríninou činnosťou výnimočne spokojní a prajú si vidieť ju vo svojich radoch, lenže čakajú príhodnú príležitosť, „kedy sa nejaké miesto na slavistike uvoľní“.

Marína je zvlášť hrdá na to, že získala podporu veľkého počtu študentov, ktorí dva razy adresovali fakulte petíciu s požiadavkou, aby sa našiel spôsob, ako ponechať vo výučbe profesorku Hríbovú. V petícii, ktorú podpísalo 65 študentov Filologickej fakulty, je okrem iného, napísané: „Majúc na pamäti úspech profesorky a jej túžbu zostať v našej krajine a na našej fakulte, sa domnievame, že v záujme kvality vzdelávania na Filologickej fakulte Univerzity v Belehrade, a teda vo všeobecnom záujme je, aby sme si udržali takéhoto vedca, vyučujúceho, osobu“.

Avšak snahy Maríny, vedenia Katedry slavistiky Filologickej fakulty, a nakoniec aj samotných študentov, nepriniesli výsledky. Prof. Dr. Ljiljana Marković, dekanka Filologickej fakulty, zdôrazňuje, že fakulta vynakladá maximálne úsilie na zabezpečenie kvalitného vyučujúceho personálu.

– Pre nás by bolo nevyhnutné, aby nám ministerstvo školstva umožnilo vytvoriť ešte niekoľko pracovných miest, vrátane tohto pracovného miesta na slovenskom jazyku, literatúre a kultúre, aby sme študentom poskytli nevyhnutnú a kvalitnú výučbu. My ako fakulta robíme všetko, čo môžeme, ale potrebujeme pomoc vo forme pracovných miest, hovorí Dr. Marković, a dodáva, že fakulta čaká odpoveď z ministerstva a dúfa, že bude pozitívna.

Maríne medzitým ponúkli, aby zostala na fakulte za podmienok, ktoré sú pre ňu neprijateľné.

– Dostala som sa do situácie, kedy sa musím vyjadriť, či sa vzdám výučby alebo sa zapíšem na doktorandské štúdium, a tým získam ako doktorandka, to znamená znovu bez pracovného miesta, právo podieľať sa na výučbe. Vzhľadom na to, že som slovenský jazyk a literatúru študovala ako materinský jazyk na slovenských univerzitách a v Slovenskej akadémii vied a že je môj doktorský diplom nostrifikovaný v Srbsku, naozaj neprichádzalo do úvahy, aby som sa znovu zapisovala na doktorandské štúdium – hovorí Marína.

Profesorka Končarević ako ďalšiu možnosť uviedla, že vzhľadom na rozpočtové obmedzenie by bolo najlepšie, keby jej pracovné miesto financovala Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny alebo Slovenská republika. Marína hovorí, že sa už aj o to pokúsili a že vedenie katedry adresovalo dekanke fakulty žiadosť o zaslanie listu na Slovensko s cieľom získania podpory od slovenských inštitúcií.

– Po troch mesiacoch čakania mi počas rozhovoru s právnikom fakulty, a neskôr aj tajomníkom fakulty, ktorých dekan poveril zaoberať sa mojím prípadom, bolo povedané, že „zákaz zamestnávania sa netýka výučby“, „že slovenské ministerstvá a inštitúcie nemôžu financovať pracovné miesto na fakulte“, a že jediným spôsobom zamestnania sa je podanie žiadosti o vypísanie výberového konania – čo bolo ihneď po tom aj učinené – hovorí Marína.

Doktorka Hríbová sa osobne obrátila aj na ministra školstva, vedy a technologického rozvoja Šarčevića, ako aj na všetkých jeho poradcov a pomocníkov, poukazujúc na svoj problém, ale aj na problém nedostatku odborného personálu v slovakistickej skupine na Filologickej fakulte. Odpoveď nedostala. Po štyroch rokoch činnosti na fakulte je tak, ona, doktorka vied, na „čakacej listine“.

– Naskytá sa tu otázka, komu vyhovuje ignorovanie a ututlávanie tohto problému – katedre, lebo sa „čaká“ na obhajobu niečích iných doktorátov, fakulte, lebo existujú „dôležitejšie a výnosnejšie“ jazyky, alebo ministerstvu, lebo odbornosť vyučujúcich a túžby i apely študentov nie sú dôležité. Toto je jeden z príkladov konania, ktorým sa mladým odborníkom s najlepšími referenciami posiela odkaz, aby svoje vedomosti „nevracali“, resp. nesnažili sa uplatniť v Srbsku, lebo tu nemajú hodnotu. Marenie procesu ich zamestnávania prispieva k pestovaniu priemernosti a zachovaniu starého systému i obsadených stoličiek. V spoločnosti, v ktorej dominuje strach z konkurencie, sa evidentne očakáva, že aj ja navždy opustím Srbsko, a namiesto mňa budú angažované osoby s menšími vedomosťami a nižšími hodnosťami – hovorí doktorka Hríbová.

A kým sa problém nevyriešenej personálnej otázky na slovakistike prehadzuje z jednej inštitúcie na druhú, trpia najviac študenti; a Marína, ako hovorí, chce len po tom všetkom počuť, že tu ako vyučujúca a vedkyňa nie je potrebná a potom, po druhýkrát, zbaliť kufre a odísť zo Srbska, tentokrát však nie preto, aby zdokonalila svoje vedomosti a vrátila sa.

Postoj inštitúcií voči Maríne nie je izolovaným prípadom, ktorý sa týka iba jej, ale jeho prostredníctvom je len vykreslený problém veľkého počtu mladých, ktorí v Srbsku nemôžu získať prácu, ktorá im podľa vzdelania, odbornosti a spôsobilosti patrí. Na to vari najlepšie poukazuje údaj zo správy Svetového ekonomického fóra, podľa ktorého je Srbsko podľa schopnosti udržať talenty na 141., a prilákať talenty na 143. mieste zo 144 krajín.

Na záver sa naskytá otázka, čo robí štát, aby sa takýto nezávideniahodný stav v krajine zlepšil? Natíska sa odpoveď – nič, alebo najjemnejšie povedané – veľa nie. Aké dlhoročné následky bude mať „odliv mozgov” pre srbskú spoločnosť, je otázkou, ktorá si vyžaduje hlbšiu analýzu, a budúcnosť to, samozrejme, neodvratne ukáže.